Kontakt:

Napíšte nám:

Cirkev

Duchovný život na farnosti
Kostol, okolo ktorého sústreďuje sa všetok život náboženský, je a ostane teplomerom náboženského cítenia a snaženia veriacich. Pokým kostol tvorí ovzdušie ich duchovného záujmu, takže sa stane pre nich druhým domovom, je zrejmé, že viera v nich neochabla a že nestrácajú seba vo víre a zhone každodenného života.
A tak sa nestratili ani tunajší farníci.
Prešli mnohými skúškami, vojnami, z ktorých najmä tá druhá, vo svojom rozpätí najkrutejšia, dotkla sa ich priamo v dňoch 24. –28. júna 1945, prekonali i najťažšie okamihy života – celkovú nezamestnanosť, kedy o chlebíček bola núdza až neopísateľná, ba prebrodili sa i cez mnohé politické prerody, ktoré neostali na nich bez vplyvu, ale nábožensky vytrvali. Nie sú síce svätcami, ale nie sú vo veciach viery ani natoľko ľahostajní, že by to bolo nápadné a príznačné, i noci sa vyskytnú ojedinelé prípady ľahostajnosti a odpadu. Ale tie sú všade.
Tunajší farníci kráčajú striedmou strednou cestou, ktorá usmerňuje akékoľvek mravné výkyvy a do rovnováhy dáva život vonkajší so životom vnútorným, ľudskú a božskú stránku v človekovi,
Hnilčícki veriaci ľúbia svoje kostoly a svojou obetavosťou prirástli k nemu. To akosi oddávna súviselo a súvisí s ich ťažkým životným zameraním.
Pravda, vždy tomu tak nebolo. A nebolo tomu tak preto, lebo nebolo kostolov. Spočiatku v doline bolo málo ľudí. A preto neboli ani zvlášť duchovne vedení. Boli privtelení k iným farnostiam, ktorých duchovní nemohli sa pre rozličné ťažkosti starať o ich duchovný rozvoj. Tunajší obyvatelia boli tu vo vrchoch osadení spočiatku len sezónne ako mestskí pastieri, ktorí na podjeseň vracali sa do svojich mestských príbytkov, aby prezimovali doma a na jar znova sa poberali do hôr. Ba ani neskoršie nie, keď pracovali, na štósoch ako uhliari. I tá práca bola len sezónna. Iba neskoršie, keď hromadením ľudí na počiatku dolovania výstavba stánku božieho stala sa akútna a súčasne i nutná, začalo sa pomýšľať na duchovnú správu a na stavbu duchovného strediska. Ale ani o tom nemáme takmer nijakých správ, môžeme len predpokladať, že tomu tak bolo, lebo veriaci človek chce mať v okolí svojho obydlia miesto, kde môže časom občerstviť svoju dušu a striasť prach dennej všednosti.
Je pravdepodobné, že do výstavby kostolov služby božie odbavovali sa len v súkromnom dome, stav tento však nebol a nemohol byť trvalý. A preto len čo sa usadili tuná prví duchovní, začalo sa vážne rozmýšľať so stavbou kostolov.

Kostoly
Farský kostol povýšenia sv.Kríža Kristovho

Plán tento podarilo sa uskutočniť až roku 1792.
Vtedy z rozhodnutia uhorského kráľa bol postavený prvý kostolík. Stavba bola miestnym okolnostiam primeraná – kostolík bol vystavený z dreva. To nebolo na ujmu duchovného života, hlavná vec, že bol kostolík, ktorý pospájal všetkých v jeden celok. Stavba bola dosť priestranná a postačila pre tých veriacich, ktorí v tejto dobe boli tu usadení. Či už aj pred týmto rokom bol nejaký kostolík alebo aspoň kaplnka, nieto žiadnej písomnej stopy a žiadnej pamiatky, ktorý by sa bola zachovala v ústnom podaní ľudu.
Kostol bol zasvätený Povýšeniu sv. Kríža Kristovho a sviatok farnosti bol ustanovený na 14. septembra každoročne. V drevenom kostolíku nachádzal sa jediný oltár znázorňujúci moment povýšenia sv. Kríža. Kostol mal pomerne dosť malú drevenú vežičku pre zvon. Pozdejšie bol na nej umiestnený zvon asi 40 kg ťažký, bez každého nápisu a ozdoby, iba na prostriedku nachádzal sa šľachtický erb a nad ním rok 1767, pravdepodobne rok, kedy bol uliaty. Zvon kúpili tunajší farníci z markušovského kostola roku 1795. Je ľahko možné, že erb je rodinným znakom niektorého odvetvia veľkej rodiny Mariássovcov, keďže oni mali zadávna v týchto horách veľké práva. Zvon i dnes ešte nachádza sa na veži kostola, lenže Obecná strana podnes sa menuje Mariássovská.
Pri frontových akciách v roku 1945, keď na veži malo ruské vojsko svoje palebné postavenie proti zákopom, bol zhodený zo svojho pôvodného miesta a dopadom pukol.
Kostol mimoriadnych cenností nemal. Bol vyzdobený celkom jednoducho a mal iba tie najnutnejšie liturgické potrebnosti. K jeho skromnému inventáru až roku 1818 pribúda strieborný kalich s paténou ako dar Doroty Šaligovej, keďže starý medený kalich a paténa bez pozlatenia pre liturgické ciele bol dosť nevhodný. /okysličenie medzi/.
Keďže v roku 1832 spisuje sa nová Kanonická vizitácia, vtedajší hnilčícky duchovný Andrej Dužek spomína v nej, že kostolík nachádza sa v biednom stave, majúc prízemné brvná úplne prehnité, vo vnútri že je veľmi tmavý, čo ešte zvyšuje oblačnosť v tých krajoch dosť príznačnú, kedy je veľmi ťažko prístupný bohoslužbám. I zimné obdobie má svoj vplyv na kostolík, lebo cez škáry medzi brvnami ostré vetriská nanosia celé záveje snehu do kostolíka.
Prvotné zakrytie kostola bolo tiež drevené, šindľové.
Roky nemilosrdne prebehujú nad drevených kostolíkom a každý z nich zanecháva na ňom poznateľnú stopu. Najmä tvrdé zimné víchrice a jarné odmäky s jesennými pľúšťami. No on jednako spokojne prijíma prichádzajúcich farníkov, aby ich obohatil mnohými milosťami, vyžarujúcimi zo živého Boha v bielej Hostii vo svätostánku.
Čas volá po zdokonalení – po čestnom a novom stánku božom. Nový kostol je naliehavo potrebný. A to nielen preto, že starý je napoly zničený, ale najmä pre počet obyvateľov, ktorý sa z roka na rok začal zväčšovať. Konečne svitá rok 1882.
Skoro celé jedno storočie krčí sa v doline medzi vrchmi tunajší obyvateľ a zanáša svoje životné ťarchy do starého dreveného kostolíka „starcov“ kým sa usmeje priazeň uhorského kráľa na požiadavky farníkov a rozhodne sa pre novú stavbu kostola.
Po predbežných prácach konečne 9, júla 1882 za účinkovania tunajšieho duchovného Andreja Kovácsa začínajú sa kopať základy pre budúci nový kostol hnilčíckych baníkov.
O priebehu stavby Domáca kronika nám zachovala tieto podrobnosti:
Ministerstvo financií v Budapešti 14. augusta 1879 poverilo svojím prípisom č. 35726 spišské kráľovstvo staviteľské družstvo, aby vyhotovilo plány pre stavbu kostola na Hnilčíku. Práca trvala skoro dva roky, kým konečne spomínané ministerstvo roku 1881 schválilo predložené plány pod č. 48487 a povolilo, aby na stavbu použilo sa 9500,- zlatých z pokladnice ministerstva. Po týchto predbežných prácach bol vypísaný súbeh.
Na vypísaný súbeh roku 1882 prichádzajú iba dve ponuky. Po vypršaní termínu otvoria sa obálka a tu zistilo sa, že jedným z podnikateľov, hlásiacich sa k prevedeniu výstavby kostola je firma Adolf Spiegel a Arnold Steiner z Dolného Kubína, druhý však Andrej Róth zo Spišskej Novej Vsi. Keďže firma Spiegel – Steiner bola neznáma, výstavbu kostola zadali známejšej firme Andreja Rótha zo Spišskej Novej Vsi. A tak 15. mája 1882 uzavrie sa zmluva medzi uhorským ministerstvom financií a Andrejom Róthom (č. 27.039). Ako dominujúca podmienka zmluvy je, že stavba kostola musí byť dokončená za 17 mesiacov, čiže do septembra 1883 roku.
Drevený kostolík bol odsúdený na zborenie. Prv však než sa započalo s jeho odstránením miestny duchovný odbavil sv. omšu, po ktorej usilovné ruky dali sa do práce, aby postupom času vyčarili nové dielo, pamätník, ktorý v budúcnosti bude musieť prekonať mnoho – mnoho ťažkých navštívení. Posledná sv. omša v starom drevenom kostolíku odbavovala sa za neb. Jána Gajana, syna Andreja Gajana z osady Hnilčík č. d. 61, ktorého krátko po polnoci na 5. júna 1882 zavraždil Štefan Jurčák, syn Jána Jurčáka svojho soka Jána Gajana ovalil kolom tak nešťastne, že na mieste ostal ležať mŕtvy.
Od 13. júna tohože roku (3. nedeľa po Duchu svätom) bohoslužby začínajú sa odbavovať v súkromnom dome Andreja Servatku ( č.d. 15.). Miestnosť, v ktorej sa odbavovali bohoslužby vysvätil Pavol Still farár levočsky a prvú sv. omšu celebroval v novom prostredí miestny duchovný Andrej Kovács. Hneď na druhý deň bolo prvé rekviem za Máriu Kleinovú, manželku Andreja Kleina (č. d. 60). Zdá sa však, že bohoslužby neodbavovali sa dlho v dome Andreja Servatku, lebo Krónika fary na Hnilčíku doslovne uvádza toto:
„Keď však Andriš Szervátka, majiteľ domu, v ktorom sa bohoslužby božie od 15-ho junia 1882-ho roku až do 14-ho decembra 1883 odbavovali, z krčmy Hotár menovaný do svojeho domu voješ chcel, aby tám od Nového roku 1884 zase krčmáril bola nám izba Jozefa Szervátka pod číslom 16. dňa 12-ho decembra zase kroz výs. Dôstojného pána Pavla Still, prépošta, dekana a farára levočského v prítomnosti vd.p. Andreja Kovácsa správcu fary tunajšej, velebn. P. Rudolfa Greschik kaplána levočského, Jána Kovalcsika, učiteľa tunajšieho a školských dietok vysvätená a ku prozatinnému odbavovaniu služieb božích odovzdaná, v ktorej sa dňa 15-ho Decembra 1883 prvá sv. Omša – Roráty – odbavovala.“
Bohoslužby teda podľa toho svedectva prechádzajú z domu Andreja Servatku do doma Jána Servatku.
Mesto Spišská Nová Ves svoju povinnosť, ktorá pozostávala zo 132 dní ručnej práce pri výstavbe kostola vymení hotovosťou 9394 zlatých. 12. júla 1882 odovzdá sa písomné poverenie a tým aj oprávnenie k stavbe podnikateľovi Andrejovi Róthovi zo Spišskej Novej Vsi. Na stavbu dozerať je poverený Július Keppler, inžinier spišského stavebného družstva. Zakrátko potom, 29. augusta 1882, za prítomnosti hostí tak zo strany štátnej ako i cirkevnej položí sa základný kameň, do ktorého je umiestená zakladajúca listina v reči slovenskej a maďarskej ako i peniaze vtedy platné.
Zakladajúca listina je doslovne toho znenia: „ Na večitú památku! Touto listinou sa na večitú památku zaznačuje, že kostol v obci Kis Hnilecz roku 1792-ho z dreva vybudovaný, keď sa k pádu klonil dňa 12-ho a 13-ho Junia 1882 zrútený prišiel. Na vystavenie prítomného kostola vysoké kráľ. Uhorské Ministerium, za panovania Jeho Veličenstva Fraňa Jozefa I. a apoštolského kráľa uhorského 9500 zlatich rak. čísla roku 1881 pod Krom 48467 venovalo, ktorý kroz blah. pána Andreja Róth mladšieho Baumeistra z Novej Vsi (Igló) pod dozorstvom blah. pána Julia Keppler kr. inžiníra vystavený je. Základy sa dňa 9-ho Julia 1882 v 6-tu nedeľu po Duchu svätom kroz vysoko dôst. Pána Henrika Jurkovics, opáta Sv. Henrika a farára z Novej Vsi, Igló pri assistencii veľ. P. Jozefa Lauf farára z Hagendruzsla (Merény), Ondreja Kovács, administratora fary tunajšej a Andreja Trunik, chovanca semenišťa spišského z Novej Vsi, Igló, v prítomnosti Jána Kovalcsíka, učiteľa tunajšieho, Jozefa Farkas, učiteľa z Bindtu a Imricha Czibuľa, učiteľa z Tepličsky so slávnou procesiou pri hlu
čnom strieľaní z mažárov v prítomnosti množstva ľudu veriaceho slávnostné vysviacali. Dáno v Malom Hnilčíku dňa 29-ho Augusta 1882.“
Stavba rýchle pokračovala. Ale keď od 12. novembra 1882 zavládli tuhé mrazy, prácu bolo nutné zastaviť, aby všetko úsilie nevyšlo navnivoč. Do tej doby dokončila sa stavba hlavných múrov a múry veže až po oblúkové záhyby klenby.
Kostol mal pôvodne mať len jedny dvere. Preto zjari roku 1883 poprosil Andrej Kovács svojím prípisom č. 902 spišský stavebný úrad, aby sa spravili i druhé dvere, keďže jedny stačiť nemôžu a pre tak verejnú budovu ako je práve kostol jedny dvere sú jednak primalé a jednak primálo. Keďže táto požiadavka ukázala sa byť naozaj opodstatnená a odôvodnená urobili sa ešte druhé dvere a to tak, že na južnej stene namiesto plánovaného veľkého obloka umiestnili sa dvere a nad nimi ostal zbytok oblúku z chystaného okna. V tomto rozhodnutí nastala i zmena1 ohľadom pokrytia podlahy, takže miesto vakovky bolo rozhodnutí pokryť ju vrstvou betónu, čo sa skutočne i previedlo.
Príjemná jar roku 1883 vyvábi pracovníkov na stavbe. S prácou sa započne 16. mája 1883 v deň sv. Jána Nepomuckého. Do 11. júla tohože roku práca natoľko pokročila, že hlavné múry už boli dohotovené a ďalší dozor úradného dozorcu, inžiniera Júliusa Kepplera nebol potrebný. Inžinier Július Kepplet vráti sa do svojho úradu a ďalší dozor preberá inžinier mesta Spišská Nová Ves.
Keď sa zmluvne stanovený termín pre dokončenie stavby priblížil, spozorovalo sa, že k dostaveniu kostola ešte veľa chybuje. Aby sa predišlo nepríjemnostiam, podnikateľ Andrej Róth obracia sa na Ministerstvo financií v Budapešti, aby mu termín predĺžilo, Ministerstvo jeho žiadosti vyhovie.
Rok 1884 prináša do výstavby nemilé prekvapenie. Hneď z jari sa spozorovalo, že veža sa vyklonila zo svojej polohy. Musela byť zborená do základov. Zrúcanie veže stretlo sa s mnohými ťažkosťami, takže práca pretiahla sa až do júla toho samého roku.
To súčasne zavinilo, že podnikateľ ani pri predĺžení termínu nemohol stavbu kostola dokončiť. Znova sa obracia na Ministerstvo financií v Budapešti a po druhý raz žiada predĺžiť termín potrebný na dokončenie stavby kostola. Ministerstvo financií berúc do ohľadu miestne pomery poskytuje posledné predĺženie do 1. júla 1885 a súčasne povolí zväčšiť zakristiu, zamrežovanie okna v zakristii a stavbu oltára z kameňa.
Presne 30. júna 1885 bola stavba kostola dokončená. Vysvitá to z farského archívu. Vtedajší duchovný Andrej Kovács požiadať totiž úradným prípisom kráľovské finančné riaditeľstvo v Košiciach, aby prišlo stavbu prácu prevziať a stavbu zkolaudovať, k čomu dôjde až 17. augusta roku 1885. V ten deň prichádza na Hnilčík deputácia, aby stavbu prevzala. Za štátnu správu je prítomný inžinier Andrej Glevitzký, za mesto Sp. Nová Ves inž. Jozef Havlovek a za duchovnú správu Andrej Kovács miestny duchovný a veľa iných osobností.
Náklad na stavbu vyžiadal si obnosu 10.099 zlatých a 66 korún. Kostol bol slávnostne vysvätený dr. Jánom Beerwaldským, okresným dekanom a farárom odorinským.
Patrónom kostola ako i fary bola Kráľovská výsosť uhorská, po prevrate roku 1918 padla táto povinnosť do kompetencie Ministerstva školstva a osvety v Prahe, podobne tomu bolo i za Slovenskej republiky /1939-1945/, teraz však priamy dozor a povinnosť spojená s udržiavaním patronátnou budovou na Hnilčíku prešlo do právomoci Povereníctva školstva a odvety v Bratislave.
Na veži bol len jeden zvon, ktorý farníci kúpili z kostola markušovského a ktorý má na stene šľachtický erb a rok 1767. Ten však stačiť nemohol. Po čase k tomu pristupuje druhý, väčší, zadovážený z darov dobrodincov (1889). Je to zvon Štefan, ktorý okrem ovrubovej čipkovej ozdoby má tento nápis:“ In memoriam divi Stefhani regis Hungarias. Procurata piis oblatis benefactorum pro Ecclesia rom. Cath. Kis Hnileczensi anno 1889. Öntötte Walser Ferenc Budapesten 1782 sz.“ Vnútro kostola bolo vyzdobené jediným oltárom, ktorý znázorňoval výjav Povýšenia sv. Kríža. Oltár čarovala do hnilčíckeho kostola spišskonoveská obyvateľka Katarína Kniesnerová. Titulný obraz oltára predstavuje výjav z Golgoty a je dielom A. Springera (maľovaný 1885). Keď pozdejšie (1926) spisskonovoveský obyvateľ a tunajší rodák Jozef Jasuš daroval súsošie s podobným výjavom na hlavný oltár, titulný obraz bol umiestený na severnej stene svätyne, kde sa podnes nachádza. Bohostánok zo starého oltára je položený na zemi vedľa oltára sv. Klementa a v ňom sa držia potrebné veci ku krstu.2
Zdá sa, že oltár v novom kostole nestal dlho, lebo Kronika hnilčíckej fary spomína už roku 1894 celkom nový oltár, ktorý zadovážili veriaci zo svojich zbierok v sume 1300,- korún od firmy Purger z Grödenu. Oltár tento posvätil za pôsobenia mladého duchovného, Andreja Jablonského, Ján Beerwaldský, odorínsky opát farár.
Do farského kostola na Hnilčíku roku 1886 umiestnili bočný oltár Ružencovej Panny Márie, ku ktorému viaže sa zo 6. marca 1887 Františkom Janušekom založené bratstvo sv. Ruženca so všetkými výsadami pre jeho členstvo.
Roku 1887 pristupuje k predošlému druhý oltár a to oltár patróna a ochrancu haviarov Sv. Klementa. Obe sochy – socha Panny Márie Ružencovej ako i socha sv. Klementa zakúpili sa po 60-80 florénov. Tento stav je aj dnes a kostol na Hnilčíku v inventáre svojho zariadenia ani sa nezväčšil, ani sa nezmenšil.
V tom samom roku (1887) ku všetkému zariadeniu druží sa Boží Hrob, ktorý z rudy miestnych baní vlastnoručne urobí tunajší administrátor František Janušek a socha sa zakúpi za 100 florénov. Dnešná socha Mŕtveho Krista je tiež novšieho pôvodu a svojím štýlom usvedčuje Františka Repčíka, umeleckého sochára, ako autora. Azda k doplnkovému zariadeniu možno pripočítať luster, ktorý daroval do kostola Štefan Gajan ako hlavný darca (140 florény) so spoludarcom Jánom Kačirom spod Chotára (40 florény). Cena lustra bola 180 florénov.3
Roku 1901 starý a nespôsobný organ bol zamenený za nový, ktorý sa zadovážil od Bratov Riegerovcov z Krnova za 2575 korún. Darmi prispeli: arciknieža Fridrich 600 korún, Pavol Szarocsányi, spišský biskup 200 korún a 97 halierov: Riaditeľstvo roztockých závodov 100 korún, ostatok doplnili veriaci z vlastnej zbierky. Organ posvätil z poverenia biskupského úradu v Spišskej Kapituli miestny duchovný Andrej Jablonský. Ako učiteľ vtedy účinkoval Ján Kovalčík.
Čas na všetkom zanecháva svoje zhubné stopy. A zanechal ich i na farskom kostole. Svetovými udalosťami bola pozornosť odvrátená od všetkého a tak kým ďaleko na frontoch zabíjali sa ľudia, v zázemí čas maril ich dielo.
Poveternostné koncície v hnilčíckej doline začali pomaly ošarpávať budovu kostola a farby. Bolo potrebné obidve budovy neodkladne opraviť, najmä krytbu striech doniesť doporiadku. Po mnohým naliehavých prosbách prikročilo Ministerstvo školstva o osvety v Prahe k skutku a obidve budovy boli pokryté šindlom v rokoch 1924-1925. Náklad na opravu hradilo spomínané ministerstvo, ručné a nádenícke práce dodali farníci. Prevedením opravy bol poverený podnikateľ Jozef Dolánsky zo Spišskej Novej Vsi. Na úhradu ručných a povozníckych prác farníci zozbierali 9485,- Kčs spolu s milodarmi hnilčíckych rodákov bývajúcich v Amerike. A čas beží ďalej.
Jeho dielo je nebadané, ale isté. Je jeden z najzarytejších úžerníkov. Nič nedá zdarma a čo človekovi v svojej zhovievavosti vypožičal neľútostne požaduje naspäť. Proti jeho rozhodnutiam nieto apelátu. A keby i bolo, nič by to neosožilo. Prečo sa čas rozhodol a čo ľuďom ako svoju nezlostnú a nemenlivú vôľu oznámil, proti tomu škoda by sa bolo vzopierať. Má svoje zásady, od ktorých pravidelne nikdy neodstúpi. Je hluchý na ľudské prosby, slepý na ľudské náreky a neústupčivý pre ľudské doliehanie. Všetci v ňom začíname svoje jestvovanie a predsa všetkým nám je najnesúcitnejšou macochou. Miluje a súčasne nenávidí, dáva a zároveň i odníma, žehná a vzápätí najťažšie kliatby sype na človeka, núka a predsa nedožičí. Beda tomu, kto mu priveľmi dôveruje.
Myslím času nikdy sa nedôverovali pre jeho vrtkavosť. A nedôverovalo mu ani pokolenie hnilčíckych haviarov. Proste preto, že tak chytro ničil obetavosť ich zmozolených rúk, kostolnú strechu.
Biela, novučičká strecha zo šindiel pomaly začína zčernievať. Príroda so svojimi pomáhačmi, vetrami, búrkami, fujavicami a úpalmi, zaborila svoje kostnaté prsty do krehkého, strechy a stien patronátnych budov.
Volanie po oprave je veľmi naliehavé, Po celé štyri roky vznášajú sa hlasy prosieb s poukazom na ničivé následky času a s nutnou potrebou opravných prác, ale Prozreteľnosť božia tak chce, aby ponajprv vojna prebehla dolinou a len potom začala sa obnova. Stáva sa to v druhej republike Československej.
Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave roku 1946 svojím prípisom č. 27.047/46 – prez.kult. z novembra 1946 oznámilo, že plnosť času nadišla a žiada Štátny stavebný úrad v Poprade, aby opravné práce, ktoré sú „veľmi naliehavé a premeškanie škodlivé“ čo najskorej previedol. A keď štátna pokladnica poskytla na tieto práce sumu 203.750,50 Kč mohli pokračovať samotné práce na kostole,ktoré boli do konca roka 1947 ukončené.Ďalšia veľká oprava bola vykonaná koncom sedemdesiatich rokov,keď kostol bol omietnutý brizolitom a bola daná nová plechová krytina na strechu.V ďalších rokoch bola vykonávaná len bežná údržba a opravy.

Filiálny kostolík Narodenia Panny Márie

Filiálny kostolík Narodenia Panny Márie v  Jerohute /Dolný Hnilčík/ skoro súčasne s farským kostolom Povýšenia sv. Kríža dáva sa na cestu, aby čo najkrajšie splnil svoje apoštolské poslanie.
Obidve svätyne sú ako dve sestry, ktoré sa vzájomne milujú a svorne napomáhajú v svojej požehnanej práci, aby farníkov ako dobré dietky dali dokopy. Sú ako dve sestry, ktoré okrem Boha nepoznajú nikoho iného a ktoré vyvoliac si najlepšiu čiastku ostali verné svojmu Božskému Majstrovi vo chvíľach radosti práve tak, ako v mnohých ťažkých skúškach, s ktorými čas postavil si ich zoči – voči.
I filiálny kostolík Narodenia Panny Márie bol kedysi dieťaťom. Drobným, útlym dieťaťom. Starostlivosť a láska miestnych občanov a veriacich haviarov odvíjala ho do prvého a najpotrebnejšieho odevu, keď v roku 1830 bol len zvonicou, vystavenou z dreva. Nábožensky žijúci haviar chcel mať znamenia, aby ním upozornený občas mohol si vykonať svoju náboženskú povinnosť – pomodliť sa Angelus. Boriac sa so zemou a prebíjajúc sa tmavým podzemím chcel mať myseľ svoju obrátenú k výšavam, kde všetko je jas a život, požehnanie a šťastie. Preto si vystavil zvonicu, odkiaľ by sa niesol hlahol zvona do dolín, v ktorých žil v drevených príbytkoch.
Do mladučkej zvonice, voniacej ešte smolnou čerstvotou hnilčíckych lesov zadovážili si obyvatelia Jerohuty/Dolný Hnilčík/ zvon, aby ráno, napoludnie a večer tiché Angelus vnikalo do ľudských sŕdc ako dôverný pozdrav boží, ktorý by upozorňoval veriacich, že nebo nie je tak vysoko a Boh nie tak ďaleko, ako si mnohokrát ľudia vysvetľujú.
Zvon, ktorý vážil 98 libier, zadovážila si obec roku 1829.1
Na svojom plášti zvonka mal tento nápis: Cip.Com. Eisenbacher Praelium. Hniltsiker Gemeinde. Gegossen Josehp Horung. In Pest A. 1829.
Časom z dieťaťa vyrástol mládenec. A detské šatôčky zvonice zmenila sa na oblek mládenca. Zo zvonice vyrastá drevená kaplnka s obrazom Narodenia Panny Márie.
Keď 6. apríla 1886 preberá farnosť František Januszesk do svojej opatery medzi inými cirkevnými objektmi, ktoré spadajú do okruhu jeho správy, spomína sa i celkom nová kaplnka v Jehohute /Dolný Hnilčík/ , čo je dôkazom, že aj mládenecký oblek dávnej zvonice, drevená konštrukcia kaplnky, dostáva zvýraznenejšiu, ucelenejšiu a úhľadnejšiu podobu a tvárnosť z kameňa a tehál.
Tejto kaplnke, ktorá svojou stavebnou úpravou siaha iste ďalej do minulosti, než to nachádzame v preberacej listine Františka Januszeka, spišský biskup Jozef Császka daroval kalich s celým príslušenstvom.2
Z doby Františka Janusseka pochádzajúca kaplnka bola tých istých rozmerov ako dnešná svätyňa kostolíka, ku ktorej sa pozdejšie pribudoval dnešný lodný priestor. Ako hovorí ústne podanie jej veľkosť dá sa odhadnúť tým, že pri Libera vošlo do kaplnky iba rakva s mŕtvym.
Keď obec Hnilčík /Dolný Hnilčík/ čo do počtu obyvateľov začína závodiť s osadou /Horný Hnilčík/, ba ju priamo pretromfuje, je potrebné, aby mali i väčší stánok ako boží, a kým bola malá kaplnka. Žiada sa alebo celkom nový kostolík, alebo už k jestvujúcej kaplnke prístavba, súca k tomu, aby v prípade bohoslužieb mohla pojať viacej veriacich do svojho priestoru. Veriaci začínajú svoje haliere ukladať pre uskutočnenie toho cieľa. Zriadi sa zbierka najprv medzi domácimi veriacimi, neskoršie prevedie sa to na širšom základe mimo rámca farnosti a keď sa cíti, že by sa už mohlo so stavbou započať, po prekonaní ťažkej krízy nezamestnanosti roku 1930 začína spod rúk Michala Lengermanna, podnikateľa stavieb zo Švedlára vyrastať nový filiálny kostolík. Pozemok potrebný pre rozšírenie stavby starej murovanej kaplnky z minulého storočia daruje obec Závadka, na ktorej pozemku stojí kostolíček. Podarúnok pozemku bol uskutočnený len ústnym dohovorom bez akéhokoľvek písomného dokladu. Stavba čiže prístavba vyžiadala si obnovu v sume 77.400,- Kč a dozorom na stavbe bol obcou poverený Michal Orave, kostolník. Počas stavby došlo medzi obcou Hnilčík a dozorcom Michalom Oravcom k nedorozumeniu a k roztržke, prečo obec odoprela istú sumu vyplatiť za prácu. Vraj malo to byť okolo 19.000,- Kč.
Hlavný oltár v kostolíku so sochou Panny Márie je dielom umeleckého rezbára Františka Repčíka zo Spišskej Novej Vsi. Dva bočné oltáriky boli zadovážené neskoršie a sú zasvätené sv. Jozefovi, ochrancovi Cirkvi a sv. Terezke Ježiškovej.
Maľbu kostolíka previedol Jozef Petrík zo Spišskej Novej Vsi za 17.000,- Kčs. Keď dielo bolo dokončené nový kostolík posvätil miestny duchovný Andrej Jablonský v októbri roku 1930 za asistencie Jána Kocsisa, farára vondrišelského a Jána Strojného, administrátora hnileckého. Lavice do kostolíka robil Michal Oravec a Karol Smorada, zvaný Hamborec.
Od roku 1930 konali sa bohoslužby len občas, zväčša však keď bol v obci pohreb spojený so svätou omšou. Občania dožadovali sa bohoslužieb častejšie, nielen pri príležitosti cirkevného obradu a vo výročný deň posvätenia, t. j. na sviatok Narodenia Panny Márie.
Ale biskupský úrad na návrh administrátora Jozefa Sáreného prosbu občanov zamietol. Až roku 1944 v novembri, keď František Hadri, nástupca predošlého sa podobral, že bude vykonávať cestu do obce pešky, konečne svojím prípisom č. 1888/1944 zo dňa 17.novembra 1944 povolil mesačne raz sv. omšu v kostolíku Narodenia Panny Márie v Jerohute /Dolný Hnilčík/ s tou výslovnou pripomienkou, že vo farskom kostole musí byť tiež omša sv. odbavovaná. Túto výsadu binácie František Hadri dostal len pre svoju osobu.
Odvtedy veriaci z Jerohuty /Dolný Hnilčík/ sú účastní milosti omše svätej aspoň raz mesačne vo vlastnom kostolíku, ktorý si zbudovali z vlastných prostriedkov vtedy, keď na nich doliehali najväčšie a najťažšie starosti o každodenný chlebík.
Na vežičku starej kaplnky urobil kríž Štefan Bakoš, kováč, ktorý však pri prístavbe nedostal sa na svoje pôvodné miesto. Počas frontových akcií v roku 1945 boli s kostolíka odcudzené mnohé veci, medzi nimi čierny prápor Pohrebného spolku.

Kostolík sv.Barbory na Bindte

V roku 1998 postavila obec Hnilčík a ing. František Murár drevený kostolík na obecnom pozemku „ pri gangu“ v Bindte .Veriaci z tejto miestnej časti tvorené prevažne staršou generáciou sú účastní omše svätej raz týždenne vo vlastnom kostolíku, ktorý je však neposvätený.
Ku kostolíku bol premiestnený kríž spred domu Kl.Šmidta na Bindte a  banícka zvonička ,predtým postavená na Faithovej lúke.

Kaplnky vo farnosti
Okrem farského kostola Povýšenia sv. Kríža , filiálneho kostolíka Narodenia Panny Márie a kostolíka sv.Barbory v obci Hnilčík nachádzajú sa tieto kaplnky:

Kaplnka sv. Jána Nepomuckého na pokraji cintorína na osade Hnilčík /Horný Hnilčík naproti domu Jána Servatku).

O nej čítame v Kanonickej vizitácii toto: Roku 1819 dal vystaviť kaplnku sv. Jána Nepomuckého tunajší farník Juraj Škovirak. Keďže spomínaný zomrel bez toho, že by bol stačil urobiť nejakú fundáciu pre kaplnku sa stavajúcu, ostala bez fundácie. V tejto kaplnke sa odbavujú obrady počas Krížových dní a Božieho Tela. Ináč cez oktávu sviatku sv. Jána Nepomuckého (od 16-23. mája) odbavujú sa v nej litánie ku cti spomínaného Svätca v reči slovenskej. Zariadenie nemá nijakého /Visitatio canonica hl.I§.2.) 29. júla 1854 urobili baníci fundáciu s tou prosbou, aby z pokladnice farníkov dal sa na ten cieľ 11 forénov.

Kaplnka sv. Jána Nepomuckého v obci Hnilčík /Dolný Hnilčík/
Kaplnka sv. Jána Nepomuckého v obci Hnilčík /Dolný Hnilčík/, ktorá stojí pri moste, tam kde sa vlievajú dva potôčky, prichádzajúce od Štolvegu a od Roztok. Kaplnka v roku 1886 až stála tam, kde i dnes stojí. Nič bližšieho o nej nečítame v záznamoch hnilčíckej fary.

Kaplnka sv. Barbory na Hlinikoch nad Roztokami. Túto kaplnku dali postaviť miestni a miestnych baní dochádzajúci baníci, ktorých veľkou ochránkyňou a patrónkou je práve sv. Barborka. Kaplnku postavil Michal Geletko z Jerohuty. Z vŕškov hľadela do dolín až do roku 1912, keď ju zločinné ruky Jozefa Cáfo zničili.

Kríže v chotári obce
Zbožnosť veriacich od dávna chcela mať v blízkosti svojho pracoviska znamenie Ukrižovaného – k r í ž.
Táto túžba nutkala tak jednotlivcov ako aj celé skupiny, aby na svoj pozemok, v obvode svojho chotára zasadili posilnenie pri prácach a potechu v úzkostiach. A tak nad vŕškami z času na čas objavovali sa kríže ako hlásatelia viery a lásky veriacich. Z vŕškov hľadia kríže do dolín a ich reč je veľmi výrazná. A keď do dolín zlietajú cirkevné sviatky, aby veriacich osviežili, otvárajú sa ľudské srdcia, aby prehovorili svojou rečou – rečou lásky, rečou ozdoby.
Krásny je pohľad Ukrižovaného z vŕškov do dolín.
Niet v ňom bolesti, niet v ňom výčitky, iba láska a milosrdenstvo tróni v pohľade Ježišovom, aby žehnali všetkých rovnako.
Treba len prejsť cez vŕšky zastaviť sa pri každom, každý nám čosi povie o svojej minulosti a o svojom zakladateľovi.

Kríž na  Šuferlande
29. októbra 1898, objavuje sa na Šuferlnade kríž. Jeho darcom je Andrej Šoltés. Miesto na ktorom stojí dodnes sa menuje Šoltésova roľa. Kríž totiž postavil na svojom pozemku . /farský archív č. 71 1897/.


 

Kríž na obecnom cintoríne
11. septembra 1899 postavili občania Jerohuty (Dolný Hnilčík) kríž na obecnom cintoríne. Fundáciu síce nijakú nezaložili na jeho udržiavanie, zaviazali sa však, že sa budú o neho starať sami a to príspevkom z obecnej kasy / farský archív č. 77 1899/.

 

Kríž na Podmraznici

Tento kríž dali postaviť manželia Herichoví a to: Andrej Herich s manželkou Zuzanou rod. Karchňákovou na svojom grunte, ktorý sa podnes menuje „Herichova roľa“. Ako fundačné zložili 40 korún /farský archív č. 40 1902/. Kríž bol postavený 18.3.1903.


 

Obraz Panny Márie
Pri rázcestí Hnilčík obec – Bindt dala 5. septembra 1903 postaviť vd. Zuzana Kačírová železný rámec na spôsob kaplnky a do neho vložiť obraz Panny Márie na prednej strane a obraz sv. Jozefa na strane zadnej. Ako fundáciu zložila 40 korún. Obidva obrazy boli vlhkom a slnkom natoľko zničené, že v roku 1944 keď sa farnosť zasvätila ochrane Panny Márie Ustavičnej Pomoci, namiesto vlhkom zhúžvaných obrazov miestny duchovný vložil obraz Panny Márie Ustavičnej Pomoci, aby veriaci rozchádzajúci sa v štyri strany farnosti, domov sa vracali po materskou ochranou Panny Márie. Na obnovu tohože obrazu zložila Cecília Ogurčáková rod. Kačírová manželka Jána Ogurčáka spod Chotára v roku 1948 1000,-Kčs.

Kríž na  Skale
5. septembra 1903 dala ho postaviť na Skale vd. Mária Matušová rod. Hadovský a zložila fundačné 40 korún /farský archív č. 326/1903/. Kríž je pevný železný, hlboko zasadený do skaly, takže ani búrky ním nepohnú. Na ňom sa skvie jednoduchý nápis: „Vystavila Mária Matuš 1903“.

 

Kríž na  Lapkovej
I pod Vŕškami objavil sa roku 1923 kríž zvaný Dugasov, ktorý dali postaviť manželia Dugasoví, Andrej Dugas s manželkou Veronikou rod. Cvengrošovou. Na mramorovej vložke na kríži je možné čítať tento nápis: „Na česť a chválu božiu od famelie A. a W. Dugas.“


 

Kríž v Bindte /pred domom Kl. Šmidta/
Roku 1944 namiesto starého nahnilého kríža pred domom Klementa Šmidta na Bindte postavil nový Ján Vašák, ktorý kríž sám urobil a sám postavil.V roku 1998 1998 bol premiestnený pred kaplnku v Bindte.


 

Kríž na cintoríne v Bindte
19.augusta 1866 dali ho postaviť úradníci a  zamestnanci baníci bindtských baní. O ňom sa možno dočítať v účtoch hnilčíckej farnosti toto: „ Fundatio S. Crucis in loco Schufferland per officiales et fossores archiduci Albrechti die 19.augusti1866 erestae apud Joannem Kovaltsik. /Liber Rationum eccl. Kis-Hnileczensis 1865 procuratus/

Kríž na Grétli
Kríž ku cti a sláve Božej postavila Anna Filická v roku l940 na Hornom Hnilčíku v lokalite „ Grétla „ pri ceste z Novoveskej Huty na Hnilčík.




 

Kríž na Kire
V roku l9O7 dali postaviť Jozef Bolesák s matkou železný kríž osadený na kamenom podstavci na „ Kire „ v Hornom Hnilčíku / teraz rázcestie smerom na Spišskú Novú Ves, Rožňavu a Nálepkovo.


 

Kríž na začiatku Zimnej doliny


Rodina Štefana Rabovského postavila kamenný kríž na začiatku Zimnej doliny s týmto textom : Drahý spasiteľ J Ježiš Kristus dopraj, aby všetci ľudia na svete sa milovali tak ako si Ty miloval nás.



 

Kríž na Furmanci
Bol postavený pred rokom 1780 v osade Hnilčík (Horný Hnilčík) v miestnej časti Furmanec (pri Chmúrovej) Vedľa kríža stál pravdepodobne drevený kostolík. Kríž Bol dvakrát premiestnený a to v roku 1925 pri stavbe Cesty a v roku 1997 na Tomajkovú lúku (cca 50m) z dôvodu výstavby rodinného domu.